V roku 2019 som mal možnosť navštíviť Nantes a ochutnať preslávené ustrice zo studených vôd Atlantiku. V tomto roku bola na apríl naplánovaná návšteva Angers, čo je oblasť predovšetkým ružových vín, ale viete ako to asi dopadlo. Našťastie som stihol súťaž Concours Mondial du Sauvignon, ktorá sa konala v čarovnom mestečku Blois, priamo na brehu rieky Loira, v najzápadnejšej časti oblasti Touraine. Keďže ide o súťaž Concours Mondial du Sauvignon je jasné, že oblasť je známa predovšetkým skvelým Sauvignon blanc. 

 Súťaž sa konala začiatkom marca. Na letisku bolo vidieť zmenené správanie sa ľudí, niektorí mali rúšku aj v lietadle, ale to bolo asi tak všetko. Vďaka preplnenému obchvatu Paríža sme časovo pomerne dlhú cestu do Blois trávili bežnými rozhovormi o víne a na coronu všetci zabudli. Pripomenulo nám ju zmenené správanie sa organizátorov, ktorí, či lepšie povedané ktoré, sú inak vždy veľmi milé a vrúcne. Dokonca by som neváhal použiť výraz „kontaktné“. Tentoraz bolo všetko inak. Zdvorilý úsmev, ale gestom dávali najavo, nechoď ku mne bližšie ako na dva metre. Súčasťou wellcome balíčka bol dezinfekčný gél a rukavice. Rúška ani respirátory v tom čase ešte nefičali. Večer ešte bolo cítiť rozpaky pri podávaní rúk, ale to po čase opadlo a počas večere a degustácie už drvivá väčšina z nás na možné riziko nemyslela a správali sme sa akoby žiadna corona neexistovala.

Večerná degustácia zvyčajne začína predstavením vín hostiteľskej oblasti a pokračuje prehliadkou Sauvignonov z predchádzajúceho ročníka. Kým Crémant de Loire ma potešil, rovnako ako biele Touraine či Vouvray, ochutnal som zopár červených vín, ani už presne neviem odkiaľ, ktoré ma sklamali. O to viac, že keď som pred rokom prechutnával Cabernet franc zo Saumur-Champigny, bol som doslova nadšený. Prešli sme teda na Sauvignony z minulého roku a medzi nimi aj nejaké zo Slovenska. S fľašou Sauvignon sur lie zo Zámockého vinárstva, edícia Roman Janoušek za mnou prišla Emma Jenkins MW(NZ) spolu s Deborah Parker(US) a pýtali sa ma detaily toho vína. Už bola pokročilá večerná hodina, ale Roman ešte nespal a tak im telefonicky pekne všetko vysvetlil. To víno mimoriadne chutilo všetkým, ktorým sa ušlo.

Ráno hneď po raňajkách som vybehol trochu von a keďže hotel bol na brehu rieky, užíval som si zubaté jarné slniečko na inak ľudoprázdnom brehu Loiry. Na Francúzov bolo zrejme ešte priskoro.

Cesta do haly La Halle aux Grains, kde prebiehala degustácia trvala tak asi 10 minút, takže to bola taká príjemná ranná prechádzka, aj keď dosť do kopca. V komisii č. 5, ktorej som mal česť predsedať, sedel môj priateľ, nemecký degustátor a vynikajúci fotograf Ralf Kaiser, mladý Francúz Benjamin Lose, pre ktorého to bola jeho prvá účasť na takomto podujatí, potom ešte dvaja Belgičania, Hector Paul Van Boxstael a Jeroen Tackx, ktorých som si neustále mýlil a zásadne som ich oslovoval nesprávnym menom. Pri stole bolo ešte šieste miesto, ale bez vlajky a bez menovky. Tesne pred začiatkom prišla mladá dáma, predstavila sa ako Anna. Neskôr sa ukázalo, že to pôvodom Poľka, žijúca striedavo v Paríži a Luxemburgu a jej prácou je zabezpečovanie vín pre luxusnú private jet spoločnosť. Vedela rozoznať dobré víno, ale chvíľu jej trvalo kým sa dostala do obrazu čo sa týka udeľovania bodov. Zo začiatku ma trochu znervózňovalo, keď sa na všetko pýtala, na druhú stranu však mám rád ľudí, ktorí sa na nič nehrajú a bez okolkov povedia, že niečo nevedia. Postupne sme sa však zohrali a bola to pekná a príjemná práca. V jednom prípade však prišlo víno, ktorému ja som dal cez 90 bodov, pri ostatných bodové hodnotenie klesalo a dokonca Ralf, s ktorým sme mali asi najbližšie názory na víno, mu dal len niečo tesne cez 70 bodov. Vtom som si všimol, že kým v mojom kalichu bolo víno krásne číre, krásne voňalo a ešte lepšie chutilo, v Ralfovom bolo mútne a prakticky bez vône. Benjamin mal víno ešte ako tak v poriadku, ale postupne ako bolo nalievané, bolo v kalichoch kalnejšie a kalnejšie.  Vypýtal som druhú fľašu, prišiel s ňou osobne Thomas Costenoble, riaditeľ súťaže, s poznámkou, že je to tanková vzorka. Ale aj táto fľaša bola najprv číra a potom stále mútnejšia. Thomas povedal, okay, počkajte. Asi tak o hodinu dorazil s vínom, ktoré už nejavilo žiadne stopy po zákale. Víno dostalo v priemere cez 90 bodov, len by ma veľmi zaujímalo, čo sa počas tej hodiny udialo...

Už som to niekde spomenul, že na rozdiel od Concours Mondial du Bruxelles, kde je rádovo 300 degustátorov, Concours Mondial du Sauvignon je podstatne menšia súťaž. V porovnaní s Bruselom doslova rodinná. Preto je aj uvoľnenejšia atmosféra a dovolíme si trošku rozptýlenia. Davi Cobbold, Brit žijúci vo Francúzsku si nasadil respirátor a pokúšal sa degustovať s použitím slamky, výsledkom čoho sa zakuckal. Ja som sa vydal na lúpežnú výpravu a jednému poľskému degustátorovi som ukradol jeho vlajku, potom sme trošku blbli pri fotení sa, kde sa ukázal vynikajúci Ralfov cit pre svetlo, atď. Napriek tomu sme ako komisia končili medzi prvými.

Poznámka v poobedňajšom programe bola krátka. Domaine Sauvete.  Ako sa ukázalo, ide o organické vinárstvo v údolí rieky La Cher, ktorá je jedným z prítokov rieky Loira. Pri prehliadke vinohradov som si všimol čosi, čo sa mi neskôr potvrdilo. Je tu veľmi vysoká hladina spodnej vody. Dokonca by som ju asi ani nenazval spodnou. Vo vinárstve nás čakala prehliadka vín, nie len z Domaine Sauvete, ale od viacerých vinárov oblasti. Biele zásadne Sauvignon blanc a červené Cabernet franc. Predovšetkým tie červené bola príjemná zmena po „bielom“ dni. To najkrajšie nás ešte len čakalo. Po ceste autobusom sme často videli pekné zámky, či len také malé zámočky, ale to čo nás čakalo bolo nad všetky očakávania.

Château de Chambord je stredoveký renesančný zámok, ktorý je v mnohom inšpirovaný dielom génia renesancie, Leonarda da Vinci. Okrem úžasnej až rozprávkovej atmosféry je zámok známy svojim dvojitým špirálovým schodiskom, ktoré navrhol sám Leonardo.

Už samotný príchod bol uchvacujúci. Po vystúpení z autobusu sa nenašiel nikto, kto by nebol vytiahol foťák, či aspoň mobil a neschoval ho kým neurobil najmenej 10-20 záberov. To isté sa zopakovalo na nádvorí a neskôr dnu. Nebudem sa rozpisovať o vínach a jedlách, ale tú atmosféru si viem predstaviť doteraz. Kým sme sa dostali k samotnej večeri, len sme tak postávali a prechádzali jednotlivými miestnosťami, dzobali jednohubky a dávali si nalievať víno. Zjavne sme na niečo čakali, ale už sa mi to videlo dlho a bol by som si konečne sadol. Môj povzdych spolu so skrúšeným výrazom tváre si všimol jeden z mojich priateľov, Valentin Ceafalau, inak vynikajúci degustátor a poznamenal: Ja viem, je to ťažká práca, ale niekto to robiť musí.... Naozaj ma pobavil a moja únava bola razom preč. O chvíľu sme sa dozvedeli aj dôvod nášho čakania. Čakali sme kým sa zotmie, pretože mali pre nás pripravený ohňostroj s hudobným sprievodom. Bolo to niečo, ako by Francúzi povedali, exceptionnel. Výnimočné. Krásny a určite aj drahý, ohňostroj, pripravený podľa tónov a rytmiky hudby. Najviac mi utkvela v pamäti skladba We are the Champions od Queenu.

Ako som už uviedol, Château de Chambord je čarovné miesto. Dajte si tú námahu a aspoň si ho vygooglite.

Druhý deň hodnotenia.

Opäť La Halle aux Grains, rovnaká komisia. Druhý deň hodnotenia prebieha rovnako príjemne ako predchádzajúci, len akosi sme celkovo pomalší. Pre zmenu končíme ako takmer poslední. Vidím ako pripravujú stoly pre záverečný mastertasting, či ak chcete, pre záverečný rozstrel. Vína som mal už viac ako dosť a mastertastingu sa zúčastňujem pravidelne, ale keďže nie všetci predsedovia sa zúčastňujú výberu šampiónov, idem radšej rýchlo na obed. Nepomohlo. Vytiahli ma od stola a tak ako každý rok, aj tentoraz vyberám šampióna v kategórii barikových Sauvignonov. Rozdiel je len v tom, že nesedíme za stolom, ale postupne si nalievame z označených fliaš a zoraďujeme od 1. do X.

Prvé víno, ok, prečo nie, druhé posúvam dozadu, tretie opäť pekné, vtom príde štvrté a aj keď som ešte neochutnal zostávajúce, zdá sa, že mám svojho šampióna. Prechutnávam zvyšné vína a na mojom rozhodnutí sa nič nemení. Odkladám pero a pýtam sa ostatných, ktoré víno sa im najviac páčilo. Na prvom mieste máme všetci číslo štyri a na druhom mieste v tejto chvíli už ani nezáleží. Pýtam sa Thomasa, či môžeme tie vína dopiť a on s úsmevom súhlasí. V tej chvíli všetci siahame po jednej jedinej fľaši. Ešte som si prechutnal vína z kategórie nebarikovaných a Thomas nám priniesol ochutnať aj skutočne staré vína. Sauvignom ročník 1970 a 1986. Krásne veci, ale ja sa vraciam späť k svojmu barikovému šampiónovi.

Po obede máme trochu voľno na oddych a podvečer nás čaká ďalšia návšteva. Domaine Plou & Fils sa nachádza prakticky na brehu rieky Loira, neďaleko mesta Amboise. Vo svahu vykopaná pivnica, tisíce fliaš Crémantu de Loire, niektoré veľmi staré. Prehliadka vinice, prehliadka pivnice, historické náradie a degustácia. Ja zotrvávam pri bublinkách, ale každý si nájde to svoje. Skúsim aj červené, ale vraciam sa naspäť k bublinkám. Čaká nás krátky presun do Amboise, kde peši prejdeme na najvyšší bod strmej skaly nad riekou, kde sa nachádza Château d´Amboise. Pôvodne stredoveký hrad koncom 15. storočia prebudovali na renesančný zámok a čo je najzaujímavejšie, v areáli zámku sa nachádza neveľká kaplnka a v nej je pochovaný, ešte raz si neodpustím pomenovanie renesančný génius, Leonardo da Vinci.

Château d´Amboise zďaleka nie je takým rozprávkovým zámkom ako Château de Chambord, ale zase mu nemožno uprieť strategickú pozíciu a prvky fortifikácie. Nakoniec pôvodne to bol hrad a nie zámok. Možno aj preto sa stal sídlom kráľov.

Čakal nás záverečný slávnostný večer, plný skvelého vína a rafinovanej francúzskej kuchyne. Počas večere mi Tomas Costenoble ukázal fotku vína, ktoré sa stalo šampiónom barikových vín, ale ako to už býva zvykom, nesmel som ani len muknúť. Dnes už môžem prezradiť, že tým vínom bol Sauvignon 2018, z línie exclusive od Weingut Plonerhof, z Alto Adige. Radosť mi urobil aj miestny vinár Dominique Girault, s ktorým sme spolu pred rokom hodnotili. Po prečítaní menovky na stole som myslel, že meno Dominique patrí žene. Lenže Dominique Girault je vigneron. Chlap, ktorý robí krásne vína a má tvrdú mozoľnatú ruku vinohradníka. Vtedy mi venoval fľašu svojho vína, vraj aby vynahradil sklamanie, že nie je žena. To víno dostalo neskôr na súťaži zlatú medailu. No a v Château d´Amboise mi daroval ďalšiu. Vraj keď mu to vtedy prinieslo šťastie, skúsi to znovu. A znovu mu to aj vyšlo. Už sa teším na jeho ďalší ročník.