Trnavské pivnice 5. ročník.
Bol som pri tom, keď sa organizoval 1. ročník. Horko-ťažko desiatka pivníc a iba o zopár viac vinárov prišlo pozrieť asi 200 návštevníkov. V piatom ročníku už bolo pivníc 20 a vinárov ešte o jednu desiatku viac. Návštevníkov už ani nie je možné počítať. Vstupenky boli beznádejne vypredané už zopár týždňov pred samotným dňom „D“. Niet ani divu, pretože Trnava napriek tomu, že nemá svojich vinárov(až na jednu žiarivú výnimku), umožňuje návštevníkom vstúpiť do historických pivníc, z ktorých časť je pre verejnosť počas roka neprístupná, ale najmä v tento jeden deň je možné ochutnať reprezentatívnu vzorku slovenského vinárstva.
Od Malokarpatskej vinohradníckej oblasti, cez nitriansku, južnoslovenskú, stredoslovenskú, až po „ďaleký“ východ. Je už takmer tradíciou, že pozvanie príjme aj hosť z Českej republiky. Po Radkovi Balounovi sa tento rok prezentovala spoločnosť Arcibiskupské zámecké sklepy Kroměříž. Odhadom viac ako tisícka návštevníkov s vrecúškom na krku a pohárom vo vrecúšku spoznávala tajomné zákutia pivníc, ale hlavne vína od renomovaných, ale aj menej známych vinárov. Na rozdiel od prvého ročníka keď bolo možné postupne prejsť všetky pivnice a čo to ochutnať u všetkých vinárov, dnes už to možné nie je. Ak by ste sa v každej pivnici zdržali iba 30 minút potrebovali by ste viac ako 10 hodín. Niektorých vinárov som navštívil preto, že som ich chcel navštíviť, iných preto, že pivnica ležala na trase.
Začal som v pivnici kde spoločnosť Food Farm predstavovala svoje vína najvyššej rady Golguz. Mne najviac chutia ich červené vína, nádherný ovocný Dornfelder a Alibernet, ktorý vonia a chutí po spotenom španielskom milencovi. Neviete ako to je? Nuž správne má byť uvedené, spotený kôň, konské sedlo, nová koža, stará koža, ale uznávaná slovenská novinárka Zdenka Šuranská tieto animálne tóny definuje ako spoteného španielskeho milenca.
Ďalšie vinárstvo ktoré som chcel bezpodmienečne navštíviť bolo PD Mojmírovce. Vybral som sa teda do pivnice č. 17, kde mali byť spolu s Vinanzou Vráble, Vinárstvom Doľany a vinárom Marekom Uhnákom z Čajkova. Z organizačných dôvodov je niekedy nutné čo to prehodiť. Nenašiel som ich v sedemnástke, šestnástke a ani v žiadnej inej pivnici. Chybou jedného z organizátorov boli v zozname uvedený omylom. To bolo ale jediné negatívum celého dňa.
Po ceste som mal Vinárstvo Trnovec, Nitra. S pánom Trnovcom sa poznáme z degustácií, jeho vína však predstavoval Trnovec mladší. Svieže biele, moderné a reduktívne vínka.
Z úplne iného súdka bola hneď vedľajšia pivnica. Južnoslovenská oblasť je najteplejšia na Slovensku a červené vína tvoria slovenskú špičku. Jedným z mála výrobcov z južného Slovenska je spoločnosť Pivnica Strekov 1075. Pri výrobe bielych vín sa rozhodli ísť vlastnou cestou. So zámerom zvýrazniť terroir nepoužívajú ušľachtilé kvasinky, ale prirodzenú mikroflóru muštu. Ja osobne pri bielych vínach preferujem čistejší štýl, ale na červených vínach som si pochutil.
Lojzo Masaryk zo Skalice sa usmieval za dlhou radou vín a dievčatá nestíhali nalievať. Mladé vína ktoré ponúkal boli lákavé hravé a voňavučké. VVD Dvory nad Žitavou sa prezentovali osvedčenými vínami. Tramín červený z Národného salónu vín, bol voňavý, korenistý a Chardonnay ohnivé. Tieto pivnice boli všetky v jednej oblasti.
Ak som chcel navštíviť aj Pivnicu Radošinu, čakala ma malá prechádzka naprieč starým mestom. Pivnica bola plná študentov z celého sveta. Mladí Angličania, Japonky, Gréci, ... . Podľa viet ktoré som zachytil sa zdalo, že vínu vcelku rozumejú. Darmo, vo vyspelom svete je víno súčasťou kultúry. S Rasťom Šipkom, obchodným riaditeľom spoločnosti Pivnica Radošina sme prechutnali sériu slávneho Radošinského Klevneru. Rôzne prívlastky, rôzne ročníky. Víno sa na britskom kráľovskom dvore príležitostne pije dodnes. Okrem Klevneru zaujal Sauvignon, Rulandské biele a samozrejme aj Rulandské modré hrozienkový výber.
Spiatočná cesta viedla okolo pivnice kde hosťovala spoločnosť Agro Movino. Výrobca známy predovšetkým výborným červeným vínom. Pri prechutnávaní nie len mojej obľúbenej Frankovky modrej 2006, som sa zdržal až do tmy. Cesta domov viedla okolo pre mňa poslednej zastávky, pivnice č. 18. Arcibiskupské sklepy a Víno Nitra. Môj priateľ Fredy Havlas mi nalial zvyšok poslednej fľaše sektu Pálffy, ktorý každý rok minie do poslednej kvapky, bez ohľadu na množstvo ktoré zo sebou privezie. Odskočil som si k vedľajšiemu stolu kde ma najviac zaujali vzorky Rizlingu rýnskeho od Arcibiskupských sklepú Kroměříž.
Bodka toho večera bola červená. Dokonca tmavo červená. Archívny Cabernet Sauvignon ročníka 2000, je Fredyho dieťaťom. Výnimočné víno, ktoré má aj barikovú aj nebarikovú verziu.
Piaty ročník Otvorených vínnych pivníc v Trnave bol za mnou. Veľa som toho navštíviť nestihol a ani som stihnúť nemohol. Pri rozhovoroch s priateľmi a pri dobrom víne čas neskutočne letí. Ešte, že sa môžem o rok vrátiť.
tv
P.S. Oproti predchádzajúcim ročníkom boli organizátori k návštevníkom podujatia štedrejší. Okrem pohárika a mapy bol súčasťou výbavy aj prípravok Hydrodol, ktorý zmierňuje a zabraňuje ťažkostiam po požití alkoholu. Ako som mal možnosť počuť, viacero návštevníkov vďačí Hydrodolu za kľudné ráno presne podľa sloganu: Hydrodol, ... a ráno nie je hlavybôľ.
Neviem presne ako pôsobí, ale Hydrodol ma zaujal. Dúfam, že sa dozviem niečo bližšie.
11. decembra 2007