Nedá sa presne určiť a zistiť, odkiaľ pochádza vinič. Jeho putovanie začalo zrejme už okolo roku 6000 pred n. l. v Kaukaze a Mezopotámii. Zdokumentovateľné dôkazy 

o ňom nachádzame v starých egyptských (rok 3 200 pred n. l.) a ázijských prameňoch a v dokumentoch i vykopávkach starých Babylončanov. Dejiny kultúrneho vína sa začínajú osídlením Stredomoria Féničanmi približne okolo roku 1100 pred n. l. a Grékmi o 350 rokov neskôr. Tieto národy so sebou priniesli nápoj z plodov viniča hroznorodého do oblastí, ktoré sa postupne stali jeho hlavnou domovinou: Taliansko, Francúzsko a Španielsko. Gréci neskôr nazývali Taliansko krajinou vína (Enotria). Medzi prvé kultúrne vinohrady by sme mohli zaradiť tie, ktoré vznikali v severnej Afrike, Španielsku, v Provensálsku, Taliansku a na pobreží Čierneho mora, kde sa usadili Gréci a Féničania. Najlepším dôkazom toho, že človek už dávno poznal víno, je analógia jeho pomenovania v najstaršom jazyku sveta, v „ sanskrite “, kde sa nápoj pripravený z hrozna nazýval „vena“. Keltsky je to „gvid“, gruzínsky „gvino“, etiópsky

„wain“, latinsky „vinum“, taliansky „vino“, nemecky „wein“, anglicky „wine“ atď.

Údolia riek boli vždy vstupnými bránami do krajiny, pretože slúžili ako prirodzené prepravné tepny. Po vode sa tiež lepšie prepravovali ťažké náklady. Bordeaux či Burgundsko sú centrá, ktoré spočiatku fungovali ako prekladiská na import talianskych a gréckych vín. Až neskôr tu boli založené prvé vinice. V prvom storočí rodil vinič hroznorodý na Loire a na brehoch Rýna, v druhom storočí už aj v Burgundsku a vo štvrtom i v Bordeaux, regióne Champagne a pozdĺž kľukatej Mosely.

Vinársku kultúru po Grékoch ďalej zdokonaľovali Rimania. Zakladateľom vinohradníctva v Podunajsku bol cisár Marcus Aurelius Probus (vládol v r. 276–282 n. l.). Svojim legionárom prikázal aj v Galii a Panónii vysádzať vinič a zakladať vinohrady. Keď sa v 5. storočí n. l. Rimania stiahli, vytvorili sa základy nových vinohradníckych

oblastí v dnešnej Európe.

V roku 1224 zorganizoval francúzsky kráľ medzinárodnú súťaž. Na „súboj“ vín nastúpilo 70 uchádzačov zo Španielska, z Nemecka, Cypru a Francúzska. O výsledku rozhodoval jeden anglický kňaz. Víťazom sa stalo víno z Cypru.

Tomu, že dnes sa nachádza v Španielsku, Francúzsku aj Taliansku viac ako 0,8 mil. ha vinohradov (plochy vznikali postupne, v 2. tisícročí n. l.), vďačíme námorným veľmociam Holandsku a Anglicku, ktoré rozvinuli obchod s vínom. Portské vďačí za svoju

slávu tiež Anglicku. Dopyt po víne na solventných trhoch rástol a vinohradníctvo i obchod s vínom prekvitali.

Až do začiatku 17. storočia bolo víno jediným požívateľným a pomerne ľahko skladovateľným nápojom (obsah etanolu nad 10 % obj.). Konzumácia vody mohla byť predovšetkým v mestách spojená so značnými zdravotnými rizikami (epidémie). Pivo bez chmeľu sa rýchlo kazilo, destiláty neboli dostupné. Vtedajšia Európa pila víno v množstvách, ktoré sa nám dnes zdajú neuveriteľné – naši predkovia konzumovali víno denne.

V 17. storočí Holanďania zdokonalili umenie destilácie a začali využívať rozsiahle oblasti západného Francúzska ako zdroj lacného bieleho vína, ktorým zásobovali svoje pálenice. Pivo sa vďaka pridávaniu chmeľu stalo trvanlivejším. Veľké mestá začali budovať

vodovodné systémy zásobujúce obyvateľov čistou pitnou vodou. Vinárstvo sa naraz ocitlo v ohrození a bolo nútené hľadať nové cesty.

Vďaka novým postupom vo výrobe skla na začiatku 17. storočia bolo možné vyfúkať trvanlivejšie a lacnejšie fľaše. V rovnakom období potom neznámy vynálezca objavil geniálne spojenie: fľašu, korkovú zátku a vývrtku. Postupne sa prišlo nato, že víno vo fľašiach uzatvorených korkovou zátkou vydrží dlhšie, ako keď sa uchováva

v drevených sudoch či amforách. Navyše, víno vo fľaši ešte zreje a vytvára svoj buket. Vznikla možnosť zdvoj- až alebo strojnásobenia ceny za tento tovar.

Majiteľ vinice Château Haut – Brion vo Francúzsku prišiel ako prvý s nápadom lisovať z vybraného, neskoro zberaného hrozna silné výberové vína, ktoré sa vyrábali

s veľkou starostlivosťou a podrobovali sa ďalšej fáze zrenia. Nezrelé, mladé „vins de primeur“ boli postupne nahrádzané zrelými vínami s fľašovým buketom, takzvanými „vins de garde“.

V roku 1880 sa v Taliansku odhadoval podiel obyvateľstva žijúceho z vína až na 80 %, čo znamenalo príliš riskantnú závislosť. Taliansko (Toskánsko a Piemont), Španielsko (Rioja) a hlavne Francúzsko rozmnožovali prvé moderné „svetové“ odrody viniča. Kalifornia sa

vtedy ocitla vo svojom prvom opojení vínom. Do tohto sveta však na konci 19. storočia vtrhla voška viničová Phylloxera vastatrix (používa sa aj názov Daktulosphaira vitifoliae), ktorá ničí koreňovú sústavu ušľachtilého viniča. Zdecimovala väčšinu vinohradov

v Európe. Vinič sa preto začal rozmnožovať vrúbľovaním na podpník odolný voči tomuto škodcovi. Je to omnoho náročnejší postup ako rozmnožovanie pravokorennými

odrezkami, ale vďaka tomu sa začali rozširovať najkvalitnejšie odrody viniča.

V 20. storočí Pasteurove poznatky zmenili techniku vinifikácie. Kvasenie prestalo byť záhadou a stalo sa kontrolovateľným procesom. Začalo sa s regulovaným kvasením (teploty).

Na univerzite v Bordeaux bol založený prvý Inštitút enológie a výskumné ústavy vznikli aj v Montpellier, v Geisenheime, v kalifornskom Davise a v austrálskom Roseworthy. Konjunktúra v Európe po druhej svetovej vojne bola veľmi priaznivá pre rozvoj vinohradníctva a vinárstva.

V 21. storočí sa svet borí s obrovskými prebytkami vína. Podstatným dôvodom poklesu spotreby vína v západnej Európe je silne rozvinutá motorizácia. Európske krajiny sprísnili toleranciu obsahu etanolu v krvi pri vedení motorového vozidla. Ďalším dôvodom obmedzovania konzumácie vína bol nástup éry uponáhľaného životného štýlu. S poklesom spotreby však neklesali plochy viníc. V Európe sa preto zaviedli regulácie trhu, výsadbové práva, povinná destilácia.

Je nevyhnutné nájsť vínu nové cesty. Najúspešnejšou cestou podpory spotreby je propagácia zdravotných aspektov umiernenej konzumácie vína, vínna turistika

a zážitková enogastronómia.