Jeho rozprávanie o radošinskom víne vám prinášam tak, ako som si ho zapamätal. V zásade kolujú dve rôzne legendy o tom, ako sa víno dostalo až do Londýna. Tá prvá hovorí o kráľovských emisároch, ktorí mali vyhľadať vína zo všetkých európskych štátov, okrem iného aj z bývalého Uhorska. Tak sa dostali až na do Radošiny a víno im tak zachutilo, .... Nedôveryhodné, však. Viac pravdy asi bude v legende ktorú uvádzam v pôvodnom znení pána Štepku.


Takto, na bicykloch, putovalo víno z Radošiny až do Londýna v Štepkovej hre Víno vinovaté.

A ešte pár slov o veľkej radošinskej legende z päťdesiatych rokov. Samozrejme, legenda bez faktov zostáva navždy iba legendou, a tak aj moje nasledujúce vedomosti o tom, ako sa radošinské víno dostalo na anglický kráľovský dvor, teda na svadbu kráľovnej Alžbety II., berte ako informácie, ktoré som kedysi počul od zamestnancov radošinskej vinice, medzi inými aj od známeho vinárskeho odborníka, ale inak aj mimoriadne zanieteného radošinského kronikára a zasväteného znalca miestnej histórie Ing. Alojza Antalíka.
Na začiatku päťdesiatych rokov sa mala uskutočniť čosi ako recepcia na biskupskom úrade v Nitre, kde bol prítomný aj anglický vyslanec. Podávalo sa i radošinské víno z mimoriadne kvalitného vinárskeho roka 1947, ktoré malo medzi hosťami veľký ohlas. Anglický hosť vraj vyslovil želanie, že toto skvelé víno by rád dostal aj na svadbu anglickej kráľovnej, ktorá sa mala konať (a aj sa konala) v roku 1953. A tak z Radošiny poputovalo na anglický kráľovský dvor 500 listrov nášho rulandského šedého, ktorému kedysi dávno dali mnísi názov klevner. Veľkoobchodník Bouzek kúpil klevner od hlohovského podnikateľa Belžíka, a tak sa potom prostredníctvom anglického vyslanca v Prahe dostalo víno až na kráľovský dvor. Víno malo na svadbe veľký úspech, o čom do Radošiny prišlo z kráľovského dvora aj písomné poďakovanie asi v tom zmysle, že radošinské víno malo u hostí veľký úspech, hoci sa nepodávalo na prípitok, pretože podľa etikety kráľovského dvora sa musí pri takejto príležitosti pripíjať francúzskym vínom. Tento pre Radošinu mimoriadne cenný historický certifikát však vraj nastupujúca totalitná moc dala v polovici päťdesiatych rokov verejne spáliť...
Niekedy v osemdesiatych rokoch prišiel do vinice zvláštny hosť, priamy predstaviteľ spomínanej predchádzajúcej moci – komunistický exponent Vasil Biľak, ktorému naši domáci porozprávali príbeh o víne a osud listu z Anglicka. Biľak vraj nielen prisľúbil, ale i zariadil prostredníctvom československého veľvyslanectva v Londýne zhotovenie kópie pôvodného dobrozdania, ktorá aj prišla do Radošiny. Žiaľ, vo vinici sa po prevratnom roku 1989 všeličo zmenilo, mnohí z vinice odišli – a s nimi asi aj archív a všetko, čo s históriou radošinského vína, ale aj s cestou radošinského vína na kráľovský dvor, súviselo...
A tak som sa aspoň ja pokúsil tak po svojom, a teda bez prítomnosti konkrétnych faktov, pripomenúť túto zvláštnu a jedinečnú udalosť v rozhlasovej a televíznej verzii, ktoré Radošinské naivné divadlo uviedlo pod názvom VÍNO VINOVATÉ (1982, 1983) a „v prvej porevolučnej komédii“ RND z roku 1990 POKOJ DOMU TOMUTO.
(Citované z eseje Stanislava Štepku Radošina, divadlo, kultúra a kúsok srdca navyše, Knižka o Radošine, vydal Obecný úrad v Radošine v roku 2002)

Pán Štepka dokonca vedel odpovedať aj na otázku kedy a ako sa začalo v Radošine dorábať víno. Približne pred 500 rokmi mal v Radošine letné sídlo biskup. Mal rád víno a silou mocou chcel, aby sa aj v Radošine nejaké dorábalo. Išlo to veľmi ťažko. Podmienky v Radošine a okolí veľmi neprajú tak teplomilnej rastline akou vinič je. Boli to roky pokusov a omylov. Hľadala sa vhodná lokalita, vhodná odroda. Na pomoc prizval aj francúzskych mníchov. A práve oni priniesli francúzske odrody medzi nimi aj Pinot gris. Mnísi ho volali Klevner. Konečne sa podarilo nájsť lokalitu, asi 5 hektárov, chránenú zo severu pohorím Považského Inovca a hlavne mimo prúdenia studeného vzduchu zostupujúceho z horného Ponitria dolu do nížin. Tak sa aj vďaka francúzskym mníchom začala písať slávna história Radošinského vína.
Víno bolo a je neoddeliteľnou súčasťou Štepkovho umeleckého života. Ako chlapec sa s ním začal v Radošine zoznamovať. Rozpráva o ňom v svojich hrách, dokonca na jeseň 2005 sa stal členom Európskeho vinárskeho rytierskeho stavu. Posmutnel pri rozprávaní o novodobej histórii Radošinského vinárstva. Rozprával o pani Irenke: Ona bola Oravka, ktorá sa k nám vydala. Veselá ženička, predávala víno stále sa smiala a spievala si. Až raz som ju stretol posmutnelú. Ľudia ktorí roky robili vo vinici zrazu boli nadbytoční. Firma, ktorá sprivatizovala Radošinskú pivnicu jej robila iba hanbu. Dokonca na jednom predstavení v Banskej Bystrici som dal otvoriť fľašu radošinského vína a katastrofa. Víno bolo zlomené, štupeľ hnilý.
Našťastie dnes má pivnica nového majiteľa. Začal modernizovať technológiu, chce sa starať o vinohrady, pričom mu predchádzajúca majiteľka hádže polená pod nohy. Vinohrady ktoré sú jej vlastníctvom necháva doslova hynúť. Nedovolí striekať, nedovolí strihať, zelinu trhať. „Milé“ žieňa. Nový majiteľ, aby ho nik nespájal so zdevastovaným vinohradom ktorý priamo susedí s jeho prevádzkou osadil tabuľu upozorňujúcu na vlastníka vinohradu. Sťažnosti boli aj zo strany odberateľov. Nepravidelné dodávky, zhoršujúca sa kvalita vína, podradné zátky. Nuž vytvorenie „Slovenskej kapitálotvornej vrstvy“ si vybralo svoju daň.


Nový majiteľ, firma Vinesa začala naozaj dobre. Hneď v prvom roku svojej existencie získala šampióna na prešovskej Muvine. Ich Chardonnay je vynikajúce.

Spracované s použitím materiálov a rozhovorov, ktoré láskavo poskytol pán Stanislav Štepka. Aj touto cestou mu redakcia Vínko.sk , ďakuje.