Vyrobiť dobré víno nie je až taký veľký problém. Stačí dobrá surovina a neurobiť veľa chýb. Dobré víno je však víno priemerné a vyrobiť nadpriemerné víno chce už o čosi viac. Vyrobiť výborné či dokonca excelentné víno už spadá do oblasti umenia. Je veľa vinárov, ktorí nedokážu pochopiť ako je to možné a tak hľadajú vysvetlenie v najrôznejších prísadách, arómach, zázračných kvasinkách či enzýmoch, ktoré z bežného muštu urobia šampióna všetkých súťaží. Ak by to bola pravda buďte si istý, že dodávateľ týchto preparátov by ich veľmi rád predal všetkým vinárom naraz a neobmedzoval by ich predaj jednému či dvom vinárom. Najvypuklejšie sa to prejavuje v súvislosti s vínami Mrva & Stanko. Tu treba povedať, že niektoré fámy vznikli aj vďaka žoviálnosti a nepochybnému nadaniu fabulovať samotného Vladimíra Mrvu. Na otázku, kde sa v tom Sauvignone vzala tá nádherná egrešová vôňa a chuť, bez mihnutia oka odpovie, dali sme tam egrešový kompót. Štyri konzervy na 100 litrov vína. V inej situácii pri poznámke o petrolejovej aromatike rizlingu utrúsi niečo v tom zmysle, že oni nepridávajú do vína petrolej, ale dávajú prednosť nafte, ktorá chutí jemnejšie ako petrolej a dodá vínu potrebné arómy, ale nesmie sa jej pridať viac ako pol litra na 100 litrov vína. Kým pri nafte všetci chápu, že je to nezmysel, a Vlado Mrva si zo všetkých uťahuje, teda aspoň dúfam, že chápu, s tým egrešovým kompótom to sem tam niekto vezme vážne. Všetci títo neúspešní či menej úspešní vinári sa potom ako topiaci slamky veľmi radi chytia podobných bájok a šíria ich ďalej. Viackrát som bol svedkom vyjadrení typu: všetky Mrvove vína chutia rovnako, je to ako Coca-Cola a podobne. Nuž je pravda, že vína Mrva & Stanko sú všetky harmonické s presvedčivou aromatikou, ale tam akákoľvek podobnosť končí. Ak niekomu všetky vína chutia rovnako, zrejme by mal trénovať chuťovú pamäť.

 

Ďalšou kapitolou je vnímanie vína ako takého. Víno môže priniesť medailu zo zahraničnej súťaže a pritom niekomu u nás nemusí chutiť. Ten „niekto“ dokonca môže byť vo väčšine. Nie je predsa žiadnym tajomstvom, že Francúzi či Španieli preferujú vo víne niečo úplne iné ako my. Najľahším vysvetlením preto je, že je nafľašované iné víno ako to, ktoré získalo medailu. Za nikoho nedám ruku do ohňa, že si takto príležitostne nepomohol, obzvlášť v minulosti, ale v ostatných rokoch som niečo podobné nezaznamenal. Objektívne sa víno za mesiac, dva či dokonca tri, môže naozaj zmeniť a to pozitívnym ako aj negatívnym smerom. Fľašovanie, filtrácia, režim sírenia, čírenie. Možných príčin je viac ako dosť. To však ešte neznamená, že vinár podvádza.   

Ďalšou obľúbenou témou sú 50 litrové demižóny. Ide o podozrenie že víno ktoré vinár posiela na súťaže je z jedného 50 litrového demižónu o ktoré sa vinár svedomite stará a je vynikajúce a potom získané medaile lepí na rovnakú odrodu, ale vyrobenú vo veľkom a podstatne nižšej kvality. Opäť nemôžem vylúčiť, že niektorý malý vinár sa o to pokúsil, ale ani toto tvrdenie sa nezakladá na pravde. Žiadny vinár si nemôže dovoliť lajdácky sa správať k vínu vo veľkom tanku, nehovoriac o tom, že víno vo veľkej nádobe dokážem ošetrovať podstatne šetrnejšie ako to v malej. Potom je tu aj otázka logistiky a prácnosti. Normálne fungujúce vinárstvo na niečo podobné nemá priestor, prostriedky a čas. To pripusťme, výberové hrozno by bolo treba zvlášť lisovať. V priebehu kampane sa hrať so 100 kg hrozna na pneumatickom lise jednoducho nejde. Šlo by to na nejakom malom ručnom lise, ale tam sa zase nemôžeme baviť o kvalite. Potom je tu otázka riadenia teploty a veľa ďalších parametrov zásadne ovplyvňujúcich kvalitu vína. Ruku na srdce, videl už niekto z vás 50 litrový demižón vybavený automatickým riadením teploty?

 

V neposlednom rade je tu ešte problematika „autorít“. Pokiaľ niekto, koho názor si ľudia vážia, bude nekriticky chváliť akékoľvek víno od vinára, ktorý o to možno ani nestojí, ale „autorita“ si iba hľadá zámienku fakturácie, môžu sa stať dve veci. Po prvé, ľudia si víno prechutnajú, urobia si vlastný názor a odporúčania dotyčnej autority viac nebudú brať do úvahy, alebo po druhé a to je podstatne horšie, budú podozrievať vinára z falšovania vína.

 

Na autora onoho príspevku Seseho som vo svojej odpovedi zaútočil, pretože viem že nemá pravdu. Problém je však niekde inde. Podobné tvrdenia majú pôvod u vinárov samotných a laická verejnosť ich iba reprodukuje. Namiesto toho aby vinári snažili držať spolu a ťahali sa dopredu vo všetkých smeroch, skôr sa snažia jeden druhého strhnúť dole. Neuvedomujú si, že spochybňovaním práce jedného vinára spochybňujú vinárstvo ako také a tým vlastne aj sami seba. 

 

Ako príklad uvediem aféru s Brunellom z roku 2008. Na základe udania jedného z vinárov začalo veľké vyšetrovanie a bolo zabavených 600.000 fliaš vína Brunello di Montalcino ročníka 2003. Všetci vinári bez výnimky utrpeli veľké škody, priame finančné aj nepriame morálne. Najviac to postihlo veľkých výrobcov ako je Antinori, Castello Banfi, Casanova di Neri. Laboratórne testy neskôr potvrdili, že všetky vína boli v poriadku a ani v jednom prípade sa nepreukázalo pridanie odrody Cabernet Sauvignon, či Merlot do vína, ktoré musí byť striktne vyrobené z čistého Sangiovese. Napriek tomu škody im nikto nenahradil a dodnes vo verejnosti rezonuje falšované Brunello. Nikto si už nepamätá, že testy všetkých očistili, v spojitosti s aférou si väčšina ľudí spomenie na Cabernet Sauvignon v Sangiovese. Konzorcio výrobcov Brunella zaradilo tieto novovyvinuté testy do procesu schvaľovania a sami seba úzkostlivo strážia.

 

Nič nebráni organizátorom výstav aby si pre vzorky chodili vinárom priamo a aby tak zároveň kontrolovali množstvo vína a následne vydali iba zodpovedajúci počet príslušných medailí. Tým by sa odbúralo akékoľvek podozrenie na strane vinára a reči o malých demižónikoch zázračne dobrého vína by snáď raz a navždy ustali.