Informácie o súboroch cookie.
Tieto stránky využívajú súbory cookie.
Používaním tejto stránky vyjadrujete súhlas s používaním súborov cookie.

                      postup31postup32postup33

01
september
2017

Degustácia kolekcie Národného salónu vín 2017

Výber 100 najlepších slovenských vín pod jednou strechou
01.09.2017 00:00
01
december
2017

Furmint Forum 2017

Veľkolepá ochutnávka vín z odrody furmint. Okrem slovenských vín, sa budú dať ochutnať Furminty z Maďarska a to nielen z Tokajskej oblasti. Svoje vína prídu osobne predstaviť vinári z najznámejších slovenských a maďarských vinárstiev. Z netokajských oblastí tu budú Furminty z Balatonu, Balkánu, či zo Slovenska z Belej. Celkovo vás čaká viac ako 100 vín od viac ako 30 vinárov, skvelá príležitosť lepšie spoznať vína tejto jedinečnej odrody. Program zahŕňa takisto odborné workshopy na tému história a súčasnosť odrody Furmint.
01.12.2017 17:00
Domov > Články > Z domova > 

Dorota Pospíšilová, história šľachtenia viniča

Dorota Pospíšilová, história šľachtenia viniča

Dorota Pospíšilová je prvou dámou slovenského šľachtenia viniča. Táto veta však ani zďaleka nevystihuje ako ju vnímajú samotní vinári. Ak by som ju mal charakterizovať jednou vetou, povedal by som, že Dorota Pospíšilová, je vzácny človek. (tv)

dorota_pospisilova_01Narodila sa v Bratislave, kde strávila aj podstatnú časť svojho života. Ešte pred maturitou bola pevne rozhodnutá, že pôjde študovať farmáciu alebo fyziku. No prišla II. svetová vojna a všetko bolo úplne inak. Jej otec sa, ako rodený Moravák, musel aj s rodinou vrátiť do Čiech a svoj štrnásťhektárový statok, ktorý si kúpil ako zabezpečenie na dôchodok, musel dať do prenájmu. U našich západných susedov strávili pod krutou nemeckou diktatúrou ťažkých šesť rokov. Pár týždňov pred skončením vojny zažili jedno z posledných bombardovaní, ktoré zasiahlo mesto Kralupy nad Vltavou, v ktorom bývali. Keď po bombardovaní vyšli z úkrytu, ich dom aj celá ulica boli úplne zničené, a tak sa vrátili na Slovensko. Nájomca otcovho statku ich však nepustil ani za prah dverí.


V nasledujúcich voľbách vyhrala komunistická strana, ktorá sľúbila, že tým rodinám, ktorých deti pôjdu študovať poľnohospodárske odbory, vrátia pôdu. Skutočnosť však bola úplne iná, pretože všetok súkromný majetok skonfiškoval štát. Mladá Dorota Pospíšilová však už vtedy študovala poľnohospodárstvo v Košiciach. Vybrala si univerzálny smer, lebo si myslela, že je lepšie vedieť niečo z viacerých odborov, ako sa špecializovať iba na jeden. Veď špecializácia príde so zamestnaním. Po štúdiu bola „umiestnená“, ako sa vtedy hovorilo, na Výskumný ústav rastlinnej výroby do Boroviec pri Piešťanoch. Ubytovanie, ktoré jej vtedy ponúkli, bolo také nedôstojné, že sa rozhodla odísť. Ponúknuté miesto na tom istom ústave na pedologickom oddelení sídliacom na ÚKSUPe v Bratislave preto prijala s nadšením. To jej však vydržalo iba niekoľko rokov a prestúpila na Výskumný ústav vinohradnícky, ktorý bol vtedy tiež umiestnený v budovách ÚKSÚPu.


Začiatky boli veľmi ťažké
Pripadla jej úloha šľachtenia viniča. Keďže genetiku na škole vôbec nemala a pre svoju novú prácu ju nevyhnutne potrebovala, musela sa ju naučiť. Nebolo to však vôbec jednoduché, pretože vtedajší režim považoval genetiku za „buržoáznu pavedu“. Našťastie sa dostala ku knihe Genetika od profesora Hrubého z pražskej Prírodovedeckej fakulty, ktorý ju stihol vydať na rozhraní rozhodujúcich politických rokov. Vďaka nej pochopila ako sa genetika uplatňuje v práci šľachtiteľa. Ďalšia skutočnosť bola, že o viniči vedela iba to, že sa pestuje ako krík a je to viacročná rastlina. No už od začiatku si uvedomila, že ako pre každú plodinu, aj pre vinič je dôležité poznať odrody. Tento ťažký oriešok jej pomohol rozlúsknuť vedúci robotníkov, ktorý problematiku diferenciácie habitusu odrôd dokonale ovládal.
K dispozícii mala okolo tristo odrôd. Iba jej logické myslenie ju priviedlo k tomu, čo, s čím a ako má krížiť, pretože v tej dobe nebola s touto tematikou žiadna dostupná literatúra, okrem ruského časopisu Vinárstvo a vinohradníctvo.


Koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom 
Ku svojej práci potrebovala Dorota Pospíšilová bezpodmienečne cudzie jazyky, veď bez rečí sa človek vo vedeckom výskume nedostane veľmi ďaleko.
Keďže jej matka bola rodená Viedenčanka, nemčinu ovláda slovom i písmom. Latinčinu sa učila na strednej škole. Samozrejme, že ju neskôr sprevádzala celým profesionálnym životom. Sama ju považuje za matku všetkých románskych jazykov. Ruština k nim síce nepatrí, ale musela sa ju naučiť, pretože v čase, keď nastúpila na Výskumný ústav vinohradnícky a vinársky to bol jediný možný zdroj informácií. Krvopotne si písmenko po písmenku prekladala odborné články z tohto jazyka. Za niekoľko rokov sa však zdokonalila v ruštine natoľko, že bola schopná v tomto jazyku aj prednášať. Už mala po päťdesiatke, keď sa rozhodla pre štúdium španielčiny. Za sedem rokov ho ukončila štátnicou. Ku angličtine sa dostala až neskôr, pretože jej generácia sa venovala štúdiu iných jazykov, a navyše angličtina nebol jazyk krajiny, v ktorej sa pestuje vinič. No rýchlo pochopila, že aj napriek tomu je to veľmi dôležitá reč. Sledovala rôzne kurzy v televízii a veľa času venovala aj samoštúdiu. Do roku 1970, keď odišla pracovne do Alžírska, stihla absolvovať dva ročníky angličtiny na jazykovej škole a odvtedy sa s ňou vďaka práci stretáva pravidelne. V Alžírsku si oprášila aj vedomosti z francúzskeho jazyka a za dva roky sa dostala na úroveň, keď dokázala v tomto jazyku plynule komunikovať. Ak k tomu prirátame slovenčinu a češtinu, ktoré dokonale ovláda slovom aj písmom, Dorota Pospíšilová by bola už len kvôli jazykovej vybavenosti výnimočnou ženou. Výsledkom jej práce sú však hlavne nové odrody. Dve z nich sú výnimočné, preto stojí za to sa pri nich pristaviť.


Hetera vznikla vďaka heteróze
Dorota Pospíšilová zo školy vedela, že existuje šľachtiteľská metóda, ktorá sa uplatňuje najmä pri krížení kukurice, využívajúca tzv. heterózny efekt. Jej princíp spočíva v tom, že najskôr sa vytvoria genetické línie vzniknuté úmyselným samoopeľovaním tak dlho, až je potomstvo úplne uniformné a ďalej sa už neštiepi. Tento proces samoopelenia sa nazýva inzucht. Má však znaky genetického úpadku a pri viniči sa prejavuje slabším rastom. Z takýchto línií dvoch odrôd sa potom vyberie, ktorá bude materská a ktorá otcovská a vzájomne sa prekrížia. V ich potomstve nastáva spomínaný heterózny efekt. Práve z takéhoto kríženia vznikajú jedinci s omnoho vyššou plodnosťou a rastom, preto sa jej táto metóda okamžite zapáčila.
Ústav, v ktorom vtedy pracovala, mal gesciu nielen nad všetkými slovenskými, ale aj českými stanicami zaoberajúcimi sa šľachtením viniča, a preto koordinovala aj niektoré teoretické a výskumné práce. Jej činnosť však nespočívala iba v tom, starala sa aj o to, aby sa výskumní pracovníci z jednotlivých staníc z času na čas stretli a mohli si vymeniť získané poznatky. Nepanovala medzi nimi žiadna rivalita, no chcelo to ľudí, ktorí mali nadhľad a lásku k svojej práci.
Pre vybrané stanice urobila rozdeľovník po troch odrodách tak, že každé pracovisko z nich dopestovalo inzuchtné línie. Po rokoch sa však dostala iba k trom takýmto líniám, Veltlínskemu zelenému, Veltlínskemu červenobielemu a Tramínu červenému. Všetky vykazovali degeneratívne znaky. Prvé kríženie urobila s Tramínom červeným  a Veltlínskym červenobielym, z toho vznikla  Hetera. Potom neočakávane odišla pracovne do Alžírska. Keď sa vrátila po dvoch rokoch, prvá cesta viedla do vinohradov na ústave. Prišla k heteróznej výsadbe a z jej habitu ostala úplne očarená. Nielenže bol kordón obsypaný strapcami, ale aj víno z jej semenáčov malo veľmi vysoké kvalitatívne vlastnosti. Vybrala z nich dva elitné typy, Heteru a Inzuchtu.

Rosa, červené víno výnimočného buketu
Za vznik odrody Rosa môže sčasti aj náhoda. Frankovka modrá mávala často slabú farebnosť, preto ju skrížila s farbiarkou Picpoul a tohto nového kríženca zase s Tramínom červeným. To bolo v roku 1952 a dnes, po vyše polstoročí, si už ani sama Dorota Pospíšilová nespomína, čo ju k tomu viedlo. No pravdepodobne k tomu došlo preto, že častokrát jej ostal po krížení voľný peľ, tak ho použila na neplánovaný experiment. Nakoniec vznikol absolútny svetový unikát, lebo aróma tramínu sa do nového kríženca vyštiepila v jej najtypickejšej forme, vône ruže. Rosu dala ochutnať niekoľkým kolegom, no v tej dobe víno s takýmto aromatickým profilom nikoho nepresvedčilo. Ona však na Rosu nezanevrela a stále jej verila. Pri ostatných Štátnych odrodových skúškach trochu váhala, či ju zaradí alebo nie, ale vďaka jej kolegovi Ing. Danielovi Sekerovi, PhD. tak predsa len urobila a v roku 2011 spolu s ostatnými odrodami bola uznaná. Dnes je obdivovaná najmä pre svoju vzácnosť, pretože modrá muštová odroda s takýmto aromatickým charakterom nikde inde neexistuje.


Paleta jej odrôd je široká
Od začiatku jej šľachtiteľskej kariéry bolo uznaných dvadsaťštyri odrôd z jej šľachtenia. V roku 1997 Devín, Dunaj a zo stolových Dora, Diamant a Opál. V roku 2002 stolové odrody Ametyst, Negra, Onyx, Pastel a Rubanka. V poslednej registrácii boli zapísané biela Breslava a Hetera, červené odrody Hron, Nitria, Rimava, Rudava, Rosa, Torysa, Váh a zo stolových Heliotrop, Luna, Bezsemenka, Premier a Rhea.
Jednou z jej prvých odrôd vôbec bol Dunaj. Na trojkríženie si vybrala Muškát Bouchet, lebo v našich klimatických podmienkach v bežnom roku bez problémov dosahoval vysokú cukornatosť a mal príjemný muškátový charakter. Skrížila ho s Oportom, ktorý má kratšiu vegetačnú dobu, čo bolo pre naše klimatické podmienky potrebné. Toto kríženie však nedalo uspokojivé výsledky, pretože všetky klony mali tendenciu spŕchať a v tom období sa preferovali plné strapce. Tak ho ešte skrížila so Svätovavrineckým. Ukázalo sa, že nová odroda dokáže zachovať kvalitatívne hodnoty aj pri vysokej rodivosti, ktorou oplýva a navyše má skvelú farebnosť a výborne tvorí cukor. V niektorých rokoch trochu spŕchne, ale ako sa ukázalo, nie je to na škodu. Jednak redšie strapce lepšie odolávajú infekčným hubovitým chorobám a malé bobuľky, ktoré sú zvyčajne bez semena, koncentrujú vyšší obsah cukru. Výživné látky, určené na tvorbu semien totiž v bezsemenných odrodách podporujú vyššiu kvalitu dužiny. 


Neprajné podmienky
Koncom deväťdesiatych rokov bol vypísaný konkurz na post riaditeľa Výskumného ústavu vinohradníckeho a vinárskeho (VÚVaV). Kolegovia ju nabádali, aby sa o toto miesto uchádzala, ale ona to odmietla. Viac ako riadiaci pracovník sa predsa len cítila byť špecialistom šľachtiteľom. Ale kvôli vtedajším pomerom sa proti jej vôli musela stať aspoň zástupkyňou nového riaditeľa. Na tejto pozícii však vydržala  iba niekoľko mesiacov a radšej sa rozhodla odísť do dôchodku, pretože jej morálne zásady boli v rozpore s tým, čo sa tam dialo. Vymenovaný riaditeľ sa dlho neohrial a nahradil ho nový. Ten ju prizval k spolupráci, ktorú Dorota Pospíšilová s radosťou prijala a na základe jej priania ju pridelili do knižnice na oddelenie dokumentaristiky.
V roku 2000 si od VÚVaV zobral do prenájmu celú šľachtiteľskú stanicu v Šenkviciach Eduard Šebo, ktorý tým pádom na čas zachránil nielen výskumnú stanicu, ale aj rozbehnuté šľachtenia. Za to mu boli výskumní pracovníci vďační, pretože vtedy to bolo posledné takéto pracovisko na Slovensku. Vtedy mala Dorota Pospíšilová už sedemdesiat rokov. Napriek tomu neváhala a prijala ponuku tu pracovať. Po piatich rokoch však vtedajší riaditeľ VÚVaV nepredĺžil nájomnú zmluvu, čo bol začiatok konca ústavu. Vtedajšie vedenie sa stalo strojcom zániku šľachtiteľského výskumu, ako aj nevyhnutného programu množenia certifikovaného množiteľského materiálu – požadovaného od roku 2012 EÚ. K tomu účelu sa zrekonštruovali v Šenkviciach hangárové skleníky, ktoré mali slúžiť ako izoláty pre ozdravený klonový a slovenský šľachtiteľský množiteľský materiál, ktorý šľachtitelia zo Šenkvíc kompletne pripravili zo všetkých pestovaných odrôd a nových perspektívnych odrôd. Celý program bol dovtedy prefinancovaný sumou viac ak osem miliónov korún. Zámer bol stanicu ihneď predať, čo sa však nepodarilo a napokon všetko schátralo a postupne sa zdevastovalo. Stanica sa predala až oveľa neskôr za zostatkovú hodnotu. Najväčším hriechom však bolo zastavenie cieľavedomej štátnej výskumnej, šľachtiteľskej a množiteľskej činnosti, ktorá tým zanikla. Podobný osud stihol aj celý Výskumný ústav vinohradnícky a vinársky, z ktorého ostalo iba maličké pracovisko s pár ľuďmi pod gesciou Výskumného ústavu rastlinnej výroby v Piešťanoch. 


Vitis silvestris
Objasniť problematiku Vitis silvestris, teda Viniča divého, bol jej celoživotný sen. Ale až na sklonku celoživotnej kariéry sa jej podarilo dať dokopy tím, zložený z jej bývalých kolegov Ing. Rastislava Šimoru a Michala Valachoviča. Spolu s nimi pátrala po divom viniči na celom slovenskom povodí Moravy. Aj pri našom rozhovore zasvietili iskierky radosti v očiach Doroty Pospíšilovej, keď si spomenula na radostné okamihy objavovania ďalších a ďalších rastlín. Po brehoch Moravy prehľadali aj okolie Dunaja až po Gabčíkovo, ale bez úspešného výsledku. Preto sa zamerali na prítoky Dunaja a Nitry. Výsledok pátrania bol fascinujúci. Len v Úľanoch nad Žitavou našli okolo dvestoosemdesiat krov Vitis silvestris, čo je absolútna európska rarita.
Vďaka Ing. Sádovskému, ktorý spracoval v tíme lesných odborníkov na fytocenózu lesov aj na Východnom Slovensku a dal k dispozícii niektoré GPS polohy lesného viniča, sa presunuli na povodie riek Bodrog a Latorica, a podľa získaných GPS informácií hľadali ďalšie kry. Toto pátranie bolo zaujímavé nielen vedecky, ale aj turisticky. Úžasná slovenská krajina, jej rôznorodosť a nádhera celý výskumný tím úplne „dostali“. Niekoľkostoročné duby, ktorých kmeň nedokázali objať ani traja dospelí ľudia, ale hlavne prarodič všetkých odrôd viniča im dával vedomie, že pátrajú po niečom naozaj výnimočnom.
Podľa najnovších poznatkov, ktoré získala nielen zo svojho výskumu, ale aj z iných vedeckých prác, nie je vylúčené, že mohli byť dve centrá vzniku Vitis vinifera. Jedno kaukazské a druhé alpské, ktoré sa malo nachádzať medzi Talianskom a Francúzskom.
Veľkým snom Doroty Pospíšilovej však je získaný materiál o Vitis silvestris spracovať do novej knižky. Chcela by sa v nej venovať nielen samotnému Vitis silvestris, ale aj jeho histórii z rôznych období, areálu jeho rozšírenia, odrodám, ktoré z neho vznikli, príčinám jeho rozšírenia a analýze DNA.
Ak by sa túto publikáciu podarilo vydať, bude to slovenská rarita, pretože problematika Vitis silvestris ešte knižne nebola spracovaná.


Za jej úspechmi stojí celý tím
Obrovský úspech a rozsah šľachtiteľskej práce Doroty Pospíšilovej, podľa jej slov, nemožno pripísať iba jej. Niekto síce musí celú problematiku rozvinúť, vedieť čo chce, mať program a všetko zastrešovať, a samozrejme sám tvrdo pracovať, ale to nestačí. Na to, aby nová odroda mohla uzrieť svetlo sveta, treba viac. Okrem jej kolegov priamo z výskumu v Bratislave i v Šenkviciach, z ktorých sme niektorých spomenuli, spolupracovala aj s nadšencami z praxe. V prvom rade spomenieme Ing. Ondreja Korpáša z Rúbane, človeka, ktorý popri svojom hlavnom zameraní špeciálneho agronóma v družstve v Strekove, venoval všetok svoj voľný čas práci s novošľachtencami. On dostal od Doroty Pospíšilovej všetok elitný šľachtiteľský materiál a množstvo vybraných odrôd z veľkého svetového sortimentu viniča, ktorý pri svojom šľachtiteľskom pôsobení získala zo sveta. Neskôr, na základe vedeckej práce s tematikou nových odrôd získal aj vedeckú ašpirantúru. Bez jeho významnej práce by mnohé odrody určite tak rýchlo do praxe neprenikli.  
Ďalším významným človekom bol vinohradnícky špecialista z PD Svodín Ing. Štefan Šimonka a predseda družstva vo Svodíne pán Ing. F. Kováč. Vďaka ich príkladnej podpore a práci sem mohla pani Pospíšilová pravidelne chodiť a spracovávať úrodu z jednotlivých klonov nových šľachtení.
Veľkým propagátorom nových šľachtení bol aj Ing. Miroslav Petrech z Mužle, ktorý vo svojich vinohradoch prakticky odskúšal a spropagoval dnes už uznanú a veľmi perspektívnu odrodu Breslava.
Posledné odrodové skúšky, v ktorých bolo uznaných trinásť odrôd, mohli byť zrealizované najmä vďaka Karolovi Branišovi z Dolných Orešian. Ten materiál, ktorý pani Pospíšilová vyšľachtila, vysadil na hektári svojich vinohradov. Šiel pritom do obrovského rizika, pretože tieto odrody vôbec nepoznal. Po rokoch však z úsmevom na tvári konštatoval, že to nebolo riziko, ale veľké víťazstvo.


Motto
Pri šľachtení mala už od začiatku na mysli to, že pôvodné odrody, pestované na Slovensku musí niečím obohatiť, alebo jej nové odrody ich musia kvalitatívnymi vlastnosťami prevyšovať. Tohto sa striktne držala.
V minulosti, ale aj dnes existuje aj smer šľachtenia, ktorý sa orientuje na vyšľachtenie rezistentných odrôd proti hubovým chorobám. Majú nesporný význam v ekologizácii vinohradníctva a v možnosti rozšírenia pestovania viniča v horších ekologických podmienkach. Avšak vysoké a vrcholové kvalitatívne parametre odrôd Vitis vinifera dosahujú iba ťažko, preto ich zo šľachtenia vylúčila. Urobila dobre, lebo dnes jej odrody majú obrovský úspech, a sama je prekvapená a nesmierne šťastná, že sa toho ešte mohla dožiť. Dokonca aj v Českej republike je z jej šľachtenia uznaný Devín, Diamant a Dunaj, ako aj niektoré z najnovších modrých odrôd, ktoré síce nie sú registrované, ale je povolené z nich dorábať víno.
„Skromnosť a pokoru považujem za principiálny postoj k životu, preto akékoľvek honorácie zásadne odmietam. Tvrdá práca mi vždy bola mottom, pretože jej plody sú nezničiteľné. Každá práca vytvára plody, či už duchovné, alebo hmatateľné. Počas aktívnych rokov som mala vždy na zreteli, že pracujem pre budúcnosť, preto obrovská vďaka patrí ľuďom, ktorí mi nové odrody pomohli uviesť do života,“ dodáva na záver Dorota Pospíšilová.


Článok bol uverejnený v časopise Vinotéka